Nájdi sa tu, nájdi radu pre seba...

Na otca si nepamätala, čosi jej chýbalo do troch, keď zomrel, vyrastala sama s mamou. Mama a dieťa, dve ženy v jednom dome. Samotu, ktorú mama vedela dokonale skryť si celé roky ako dieťa neuvedomovala. Lásku ku dcére striedala s prácou a povinnosťami okolo domu a záhrady, veď predsa všetko bolo na jej pleciach, iba na ťažké práce si najímala chlapov z dediny. Až roky dospievania si akosi uvedomovala, že v ich dome niekto chýba a nič, čo je vo dvore alebo v záhrade to nenahradí. Mama sa však bránila otvorenému dialógu a tak nečudo, že aj jej srdce prebralo podobné vzory správania sa ženy. Hoc už mala dávno po dvadsiatke a jej rovesníčky sa dávno povydávali ostávalo po jej boku prázdne miesto. Ivan prišiel do jej života na tridsiate narodeniny. Bol to dedinský chlapec, ku ktorému tiež osud nebol najštedrejší a mama s dcérou, mysliac, že ho dobre poznajú, sobáš dvoch zblúdilých duší odobrili a na jeseň toho istého roku bola aj svadba. Do roka sa im narodil syn. Dali mu meno po otcovi. Otec však zo spoločného hniezda lásky, keď mal synček pol roka, odišiel naspäť do rodičovského domu. Ostala v dome babka s dcérou a vnukom. Každá mama prežíva lásku svojich detí, teší sa z ich úspechov a ukazuje cestu životom. Keď sa šťastie odvrátilo od dcéry, neostávalo jej veľa síl, zdieľať spolu s ňou jej osud. Vydržala to do šiesteho roku života svojho prvorodeného a jediného vnúčika a pod ťarchou starosti a životného trápenia odišla do večnosti. Odvtedy žije pani Klára v objatí lásky svojho syna, ktorá však nikdy nenahradí to, čo najviac potrebuje a to je spriaznenosť blízkej duše, s ktorou by mohla zdieľať spoločný osud a keď zaspí syn vnoriť sa do jeho náručia. Každý deň jej života je príležitosťou, aby jej nejaký muž skrížil cestu, ale akoby bola magnetom na smolu. Ako prišiel a odišiel prvý, tak prišiel a odišiel druhy. Čo však ostalo po ňom v jej srdci by som nechcela prežiť. Bola pre neho treťou životnou partnerkou. Do jej domu neprišiel sám, doviedol si na každý víkend svojich troch synov z druhého partnerstva. Na prvý pohľad by sa zdalo, že dom zrazu akoby ožil, toľko džavotu, detského kríku, radosti a veselosti tu ešte nebolo. Laco však prichádzal víkend čo víkend ku pani Kláre bez akéhokoľvek záväzku, s ľahostajnosťou a nezodpovednosťou. Všetky výdavky pre šesť osôb zdieľala pani Klára sama. Laco sa u nej udomácnil tak, akoby aj tá strecha nad hlavou bola jeho. Chcel ťažiť z nešťastia druhého a pani Kláru po čase začal týrať nielen duševne, ale aj fyzicky. Veľmi ďaleko to malo od lásky, ale aj napriek tomu len čo sa Klára dostala z bolesti ubitého víkendu, každý piatok prichádzala nádej na krajší zajtrajšok. Nebol, neprišiel, opakoval sa taký, na aký bol Laco zvyknutý ži. Po mnohých mesiacoch čakania a beznádeje sa odhodlala zavolať o polnoci, keď utŕžila niekoľko rán do tela záchranku. Odviedla ho z jej domu pod vplyvom alkoholu a agresie, dodnes nevie, ako sa jej to podarilo. Na druhý deň odviezla jeho deti k ich mame, zmenila číslo telefónu a ostala znovu sama so svojim synom, s ktorým čakajú, že ich stretne životné šťastie. Poznanie, ktoré plynie z tohto príbehu. Aj keď je osud k vám akokoľvek krutý a vaše poníženie sa dotýka zeme, nikdy sa nevzdávajte, lebo vždycky je pre koho žiť. A druhé, nehľadajte odpovede na otázky prečo to alebo ono, tie sú už zbytočné, hľadajte spôsoby ako ten-ktorý problém vyriešiť.