Nájdi sa tu, nájdi radu pre seba...

– To je už toľko? Pýtam sa seba samej, hodín na stene, ale nik mi neodpovedá. Bolo trištvrte na šesť, ani nie veľa, ani nie málo na to, aby som sa rozhodla, ľahnúť naspäť k manželovi do teplej postele, alebo zvolať: „dobré ráno, miláčik! – už je ráno?!“ Urobila som tom druhé a začula spoza rohu: – čo? Spevavo odpovedám: „...ráno, ráno, ráničko, keď vychodí slniečko, keď vychodí slniečko.........“ Muž sa vykotúľa z postele, urobí rannú prechádzku po byte ako ja, každý deň stereotypnú a ja na spiatočnej ceste zvesela zvolám: „neopováž sa ísť do postele, už som postlala“. – Čože? Zopakujem, „už som ustlala postele, lebo sa ide do práce“. Keďže horizontála je ráno oveľa príjemnejšia, vidím ho v nej zvaleného v obývačke na gauči, ale od ranných povinnosti vzornej manželky sa nedám odohnať. Námraza na aute preverila, či máme škrabku. Mali sme a cestou do práce sme sa aj pobavili. Už ani neviem o čom bola v o ráno debata, ale zvyčajne sa zasmejeme alebo hromžíme na vodičov pred nami, keď si svojho tátoša maznajú tridsiatkou a my uvažujeme, či ešte spia a že my by sme stihli aj rannú kávu... len kaviarne nie sú ešte pozatvárané. Rannú kávu som si dala v pohodlí pracoviska... máme nejaké ISTOTY, však?!!??... Srkám kávu, hltám informácie bežného dňa, z každej stránky sa na mňa škerí staronový prezident Ameriky, sem tam zabŕdnem aj do domácich, dlho nevydržím, čítam iba nadpisy a prvé vety, aby ma nikto nerozčúlil. Z ničoho nič na mňa začne žmurkať mobil. Reku „čo sa zbláznil“? Pozriem bližšie, skoro ma porazilo, tri neprijaté hovory, jedna správa, pre istotu hneď prečítam: – môžem ti brnknúť, mám problém? Číslo nepoznám, prezvoním...a to kamarátka, čo spí obvykle do pol desiatej, veď načo by aj vstávala, keď pani robí až popoludní, že? Prezvoním a čakám. Ozve sa hneď, dvíham, veď možno ide o záchranu života. – Oj, aká si zlatá, prosím ťa, nemohla by si mi do zajtra požičať 120 €?. Neverím vlastným ušiam, tak ja som pripravená jej zachrániť život... a ona ma uvádza do ružovej záhrady. Preberá ma vôňa ruží a reality šou. „Preboha, dnes? Ty si zabudla, že som podnikateľka a ja som zaplatila už včera sociálne poistenie!!! Nie, nemohla!!!!!!! A ty, nemáš?“ – odvážim sa. „Nie, budeme mať odmeny v robote... a účtovníčka akosi mešká s výplatami... mali sme mať na účte už včera a nemám ani dnes. Zavtipkujem, „to asi kvôli výške tých odmien vám meškajú výplaty“. – Ale mesiac predtým som bola na PN-ke, ale aj tak ďakujem, že si ma vypočula, ... trpne jej hlas. – Na čo potrebuješ deň pred výplatou 120 €? – Lebo dostávam depku z meškajúcej splátky na úver. Hm, myslím si svoje, úver veru nie je môj kamarát. Upriem zrak do diaľky budúcnosti, ujedám v pokoji chlieb s maslom s výborným marhuľovým lekvárom a teším sa z lahodnej kávy a... ako dobre je žiť v ISTOTÁCH, že nie som odkázaná na účtovníčky...banky.... a podobné nezmysly v našej republike. Nikto nemá ISTOTU, že sa ráno zobudí. Každý má ISTOTU, že má anjela strážneho. Ja mám ISTOTU, že práca mám prácu a tá ma posúva k vytýčenému cieľu. Každý má ISTOTU, že deň mu poskytne priestor na realizáciu sa a noc na odpočinok. Ja mám ISTOTU, že moja práca pomáha iným ľuďom. Každý má ISTOTU, že štátu odvedie dane a keď sa naplní jeho život, ostatní budú za ním smútiť. Aké plynie poučenie z tohto príbehu? Vždy si berte na seba iba také záväzky, aké dokážete bez problémov splniť. Vždy požičiavajte iba toľko peňazí, aby vás to neohrozilo.